Turci si pri fajčení vodnej fajky dávajú pozor na „dymovinu“.

Aby som bol úprimný, keď som prvýkrát prišiel do Turecka, videl som v kaviarni sklenenú fľašu väčšiu ako plastové vedro na pitnú vodu s niekoľkými pripojenými hadicami, naozaj som nevedel, čo to je. Dokonca som požiadal svojich tureckých priateľov, aby vedeli, že ide o vodnú fajku na fajčenie vodnej fajky, ktorá pôsobí veľmi sviežo. Pretože odmalička som videl, že vodné fajky, ktoré fajčili moji dedovia, boli celé medené a boli také malé, že sa dali držať v rukách. Nikdy som nevidel vodnú fajku takú veľkú ako Turecko.

V skutočnosti je fajčiarska vodná fajka aj pre Turkov „exotickým produktom“, ktorý sa dováža zo zahraničia. Prvýkrát bol populárny v starovekej Indii. Indovia spočiatku fajčili kakaové škrupiny (niektorí hovoria kokosové škrupiny) a dym vdychovali cez slamu. Arabi sa to rýchlo naučili a pomenovali to „Nardir“, no namiesto fajčenia kakaových škrupín fajčili kakao.

Neskôr sa rozšírila do Perzie a Turecka, Turci začali fajčiť vodnú fajku v 16. storočí. Vodné fajky Nástroje potrebné na fajčenie vodných fajok sú už spomínané kade zvané „Nargile“ (zrejme odvodené z arabčiny). Vo všeobecnosti sú kužeľovité alebo valcové a delia sa na hornú a spodnú vrstvu. Voda je umiestnená na spodnej vrstve. Tabakové listy a oheň z dreveného uhlia sú umiestnené v kovovej nádobe na dym v hornej časti. V strede je rovné potrubie. Okolo hrnca je niekoľko hadíc. Hadička a náustok, fajčiar drží rovnú časť hadičky a cez náustok vdychuje vodou filtrovaný dym.

Existuje aj niekoľko druhov vodných fajok, tie vyššie uvedené sú určené na spoločné fajčenie viacerých ľudí. Existujú aj vodné fajky len pre jednu osobu, ktoré sú rozmerovo menšie. Vodné fajky môžu byť okrem skla vyrobené aj z porcelánu alebo kovu (napríklad z mosadze), špičkové sú z českého krištáľu alebo čínskej keramiky. Dymovnice sú zvyčajne vyrobené z medi alebo hliny a držiaky na cigarety sú vyrobené z keramických alebo kamenných materiálov. V minulosti sa vodné fajky používané v osmanských palácoch vyrábali z krištáľu a fajky zo zlata alebo striebra. Hadice boli vykladané rôznymi drahokamami, ktoré boli veľmi elegantné. Teraz sú stále dostupné v múzeu paláca Topkapi v Istanbule. Pozri.

Tak ako pitie čaju má čajový obrad, aj fajčenie vodnej fajky má „fajku“ a celý proces výroby trvá niekoľko hodín. V prvom rade treba druh tabaku nazývaného „Tumbek“ pochádzajúci z Iránu nasekať a namočiť cez noc do vody, potom vybrať, prikryť vlhkou utierkou a nechať určitý čas. Tento proces sa nazýva "zvlhčovanie". Tabak je dobrý To je kľúč k tomu, aby ste boli zlý. Pri fajčení vložte pripravený tabak do medeného hrnca na vrchu fajčiarskeho hrnca a po zapálení sa môže fajčiť. Fajčenie vodnej fajky je ako fajčenie fajky, vdychovanie bránicou, vdychovanie dymu do žalúdka, nie do hrudnej dutiny, dym sa najprv prefiltruje vodou, aby sa škodlivé látky nedostali priamo do tela. Preto, hoci tabak Tumbek obsahuje 5-10 krát viac nikotínu ako obyčajný tabak, je oveľa menej škodlivý vďaka filtračnému účinku vody.

Najlepší turecký tumbek sa vyrába v okresoch Hadim v provinciách Hatay a Konya a teraz konkuruje arabským krajinám. Tabak Yembek dovážaný z Egypta sa vyrába z fermentovaného ovocia a má príchute ako jablko, mandle, jahody, banán, mäta a je medzi mladými ľuďmi veľmi obľúbený. Dobrým miestom na fajčenie vodnej fajky je „osmanské obdobie“. Fajčenie vodnej fajky bolo veľmi obľúbené. V kaviarňach sú špeciálne miesta, kde môžu ľudia fajčiť. Okrem toho existujú špeciálne udiarne. Teraz sa počet ľudí, ktorí fajčia vodnú fajku, výrazne znížil, ale v niektorých kaviarňach alebo čajovniach sa pri vodnej fajke často zhromažďujú ľudia vo dvojici a trojici, ktorí fajčia vodnú fajku, pričom sa zabávajú a rozprávajú.

Ak chcete vyskúšať vodnú fajku, jedným z najlepších miest, kam ísť, je miesto zvané „Songlin Po“ v ázijskej časti Istanbulu. Ide o 267 metrov vysoký svah porastený borovicami. Z vrcholu môžete vidieť Marmarské more a Bosporský prieliv. Na kopci je veľa mramorových sedadiel a kaviareň. Návštevníci pijú čaj, kávu a vodnú fajku. Byzantskí cisári tu odpočívali po love.

Ale sultáni Osmanskej ríše nemali záujem, a tak sa od nej upustilo. Až v období sultána Mahmuda sa toto miesto stalo dobrým letoviskom pre kráľovskú rodinu a šľachtu. Keď sultán Abdulhamit II., stal sa štvrtým najväčším letným strediskom v Istanbule. Stále patrí medzi miesta, ktoré turisti radi navštevujú.